Snahy o diskreditáciu mojej osoby sa periodicky opakujú a objavujú vždy v súvislosti s mojími odbornými a ekonomickými aktivitami v záujme rozvoja SNK.
V poslednom čase diskreditačná kampaň pravdepodobne súvisí s mojimi otvorenými verejnými vystúpeniami za efektívne využívanie verejných zdrojov, s aktivitami zameranými proti korupcii, klientelizmu, zbytočným nákupom a predražovaniu, pričom opodstatnenosť mojej kritiky sa potvrdzuje.
Diskreditačné informácie sa šíria na základe neverifikovateľných a povrchných informácií, čo má za cieľ sťažiť nielen moje profesionálne uplatnenie, ale aj získať hmotné výhody a predstih niektorých osôb, majúcich záujem hospodársky participovať priamo alebo nepriamo v oblasti pôsobenia SNK.
V tejto súvislosti dávam do pozornosti skutočnosť, že som vo funkcii generálneho riaditeľa SNK v roku 2002 splnil podmienky na vznik oprávnenia oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami I. stupňa „Vyhradené“ v rezorte kultúry, a to v zmysle ustanovení zákona č. 241/2001 Z.z.o ochrane utajovaných skutočností.
Zmenou pôvodného zákona č. 241/2001 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností na zákon č. 215/2004 Z.z. t.j. nový zákon o ochrane utajovaných skutočností (ďalej len „nový zákon“) sa ustanovilo v § 84 ods. 3 nového zákona o ochrane utajovaných skutočností nasledovné: “Osoba, ktorá bola k 1. novembru 2001 určená na oboznamovanie sa so služobným tajomstvom, sa považuje za oprávnenú osobu pre stupeň utajenia Dôverné alebo Vyhradené podľa tohto zákona do 31. októbra 2004, ak nenastanú iné okolnosti na zánik oprávnenia.“
Z vyššie uvedeného dôvodu som následne absolvoval novú bezpečnostnú previerku v roku 2009 a som držiteľom oprávnenia oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami I. stupňa „Vyhradené“ v rezorte kultúry zo dňa 22.01.2009, t.j. bezpečnostnej previerky I. stupňa s časovým neobmedzením.
V tejto súvislosti zvažujem iniciovať právne kroky proti Ústavu pamäti národa (ďalej len „ÚPN“) a následne pred príslušným súdom, a tak očistiť moje meno a česť. Keďže som do dnešného dňa od ÚPN, aj napriek mojim písomným žiadostiam, neobdržal žiadne relevantne právne stanovisko týkajúce sa mojej údajnej spolupráce s ŠtB, akúkoľvek spoluprácu s ŠtB kategoricky odmietam. Absencia predmetného rozhodnutia ÚPN v danej veci slúži ako, aj keď vyfabulovaný, ale na verejnú mienku útočiaci prostriedok s cieľom spochybňovať moje profesionálne a morálne postavenie v spoločnosti.
To znamená, že v zmysle zákona o výkone práce vo verejnom záujme spĺňam všetky zákonom stanovené podmienky t.j. mám bezpečnostnú previerku v zmysle ustanovenia §3 ods. 1 písm. f) zákona o výkone práce vo verejnom záujme.
Bulvárny cynizmus vnímam o to cilivejšie, že ja a celá moja rodina patrí medzi obete komunizmu, o čom je nezvratný dôkaz napr. v publikácii Zločiny komunizmu a CD ROMe priloženom k 2. zväzku.
V roku 1952 bola naša rodina násilne vysťahovaná z Bratislavy z domu na Kolibe v rámci tzv. akcie B do Tisovca. Otca bez súdu zatvorili do Leopoldova a potom do Jáchymova. V Tisovci sme žili v jednoizbovom domčeku šiesti a po návrate otca z Jáchymova siedmi . Mame, učiteľke, zobrali učiteľský diplom. Mala ísť za dojičku do Uderinej. Udialo sa to na základe obvinenia otca z „nepriateľstva štátu a robotníckej triedy“. Otec sa vrátil z uránových baní z Jáchymova psychicky zničený, šedivý a ako 47% invalid. Keď sa o jeho väznení dozvedela stará mama, dostala mŕtvicu a už z postele nevstala a zomrela v roku 1953. Za týmto protiprávnym a zločineckým konaním bola štátna bezpečnosť, o čom sme vedeli 40 rokov.
Opätovné kádrovanie na základe nejakých zoznamov vyhotovených eštébakmi považujem za hanebnosť.
Prof. PhDr. Dušan Katuščák, PhD.